Septembrové chladné rána

Septembrové chladné rána

Chladné septembrové rána mám veľmi rád. Pri dýchaní sa človeku parí z úst, po dedine je cítiť dozrievajúci vinič (okrem iného 😉 ). V lese už opadáva lístie, rastú hríby a ručia jelene.

Je nedeľa piateho októbra, päť hodín ráno. Ešte za tmy vstupujem do vojenského obvodu a vydávam sa smerom k hrebeňu Vihorlatu, na miesta kde som už neraz stretal statné jelene, v nádeji, že ani dnes tomu nebude ináč a príroda sa so mnou podelí o nevšedné výjavy z jelenej ruje.

Po necelých dvadsiatich minútach chôdze zastávam a počúvam hlas ručiaceho jeleňa z neďalekej rúbane. Z nemého úžasu ma vytrhne diviak, ktorý sa strhne ani nie desať metrov odo mňa. Jeleň sa odmlčal a ja pokračujem ďalej. Začína svitať. Posledných pár metrov po ceste pozorujem jeleničku a z miest kam to mám namierené sa ozýva silné ručanie. Vyzerá to nádejne.

 
Netrvá dlho a stretám prvú čriedu vysokej zveri. Štyri jelenice a dva mladé jelene. Vietor mi však nepraje a zver predo mnou uteká. Pokračujem hlbšie do lesa a dúfam, že a mi ešte pošťastí… A poštastilo sa, ale nie tak ako som čakal. Prvý hríb ešte ignorujem, pri druhom a treťom už váham. Som tu predsa kvôli ruji a nemám tu ani košík. Deviaty, dvanásty a ďalšie som však už ignorovať nemohol.

 
Spočiatku si svoje nálezy „užívam“, snažím sa hríby pekne nafotiť. S ich pribúdajúcim množstvom si však začínam uvedomovať, že dnešná prechádzka nebude ani tak o zveri, ale skôr o hubárčení. Kde sa pozriem všade samé dubáky. Ako sa tak vytešujem z peknej kôpky dubákov, ozve sa silný jeleň, ručiaci ani nie sto metrov odo mňa. Po chrbte mi prechádza mráz. Beriem do rúk ďalekohľad vyrážam jeho smerom.

 
Na tento deň mi však už bolo dopriane dosť. Jeleňa som nevidel. Vraciam sa k hríbom, improvizovane ich balím a vydávam sa na strastiplnú dva a pol hodinovú cestu späť. Cestou ešte nachádzam ďalšie hríby. Dubáky beriem so sebou podpňovky (podpinky, václavky), ponechávam svojmu osudu v lese.

podpinky_vaclavky_(hriby)_01_600px

Z deväťdesiatichtroch kusov dubákov bolo minimum odpadu. Urobili radosť mne aj celej rodine. Každoročná „obava“, či bude do kapustnice pominula. Verím, že tohtoročná hubárska sezóna sa ešte len poriadne rozbehne. Tento víkend plánujem ísť pod Vihorlat opäť. Tentokrát bez ďalekohľadu ale s košíkom. Možno nájdem menej hríbov, no uvidím viac zveri 🙂 A čo plánujete na víkend Vy? 😉

 

Patrik

Čítajte tiež:
Svätá omša “pri obrázku”
Náhodné stretnutie s mladým kráľom

Pokračujte v čítaní novšieho alebo staršieho článku«« X »»
  • Komentáre
Napíš komentár


2014 - 2018 © Ing. Patrik Šepeľa