Kamenica nad Cirochou

História kamenickej úzkokoľajky

V minulosti sa v lesoch Vihorlatu používali spôsoby odvozu vyťaženého dreva, ktoré boli na vtedajšiu dobu ojedinelé a technicky zriedkavé. V období vlastníctva lesov grófom Andrassym obchod s drevom prekvital. Drevo sa z porastov približovalo poťahmi – pomocou ťažných koní, ďalej sa zvážalo ťahaním kmeňov po furmanských cestách. Vyťažené drevo, hlavne “metrovica”, sa približovalo aj gravitačne – “rižňami”. Rižne boli žľaby urobené z dreva, po ktorých sa krátke metrové kusy dreva samospádom dopravili z miesta ťažby až na miesto, odkiaľ sa odvážalo ďalej. “Suchá” rižňa bola tam, kde bol väčší spád. Pri menších spádoch sa využívali “mokré” rižne. Žľaby boli vlastne drevené korytá urobené z dosák, aby viedli vodu a tá splavovala drevo až na miesto ďalšieho odvozu. Veľmi známou “suchou” rižňou bola rižňa z pod vrcholu Vihorlatu až k potoku Rika (Kamenica). Obdobne známou “mokrou” rižňou bola rižňa v oblasti Hažinske, Koňské až k budove správy Vojenských lesov.

zvyšky vagónov a torzo dieselovej lokomotívy Deutz, Radek Bednář

Obdobie úzkokoľajných lesných železníc bolo dôležitou kapitolou v sprístupnení Vihorlatských lesov. Podstatná časť lesných železníc bola budovaná na začiatku 20. storočia a súvisela s drevárskou konjunktúrou, ktorá trvala až do začiatku II. sv. vojny. Z okolia Vihorlatu je doložená existencia minimálne štyroch trás lesných železníc. Jedna z Michaloviec cez Hnojné s odbočkou na kúpeľovú lúku nad Jovsou s pokračovaním do lesov na Kusínom, kde bola otočka. Druhá odbočka z tejto trasy viedla cez Porubu pod Vihorlatom do Remetských Hámrou. Ďalšia vetva z Michaloviec viedla cez terajšiu Zemplínsku Šíravu do Klokočova s pokračovaním do porastov pod Kyjovom. Na porastovej mape hospodárskeho celku Jovsa z roku 1946 je vynačená časť týchto železničných trás. Na severnej časti vychádzala lesná železnička zo stanice v Stakčíne a do vojenských lesov vstupovala pod Sninským kameňom. Vo výške 620 m.n.m. pokračovala okolo Janíčkovej skaly k Búdam pod Vihorlatom. Kratšie odbočky viedli do údolia Barnovho a Tresciového potoka. Táto trasa mala okolo 13 km a viedla do lesov až do výšky 700 m.n.m. Zo stanice v Kamenici nad Cirochou viedla koľajka cez Kamienku okolo Riky (Kamenice) a končila asi kilometer za elektrárničkou v nadmorskej výške 280 m.n.m. v lokalite Habeš. Táto trasa je najznámejšia a pamätajú ju ešte aj dnešní obyvatelia našej obce. Trať bola stavaná postupne v nasledujúcich úsekoch:

Kamenica nad Cirochou – Pod Vihorlatom (km 0.00 – 11.00) bola vybudovaná pred rokom 1922 grófom Gejzom Andrassym
Pod Vihorlatom – Mlynky (km 11.00 – 14.00) bola vybudovaná v roku 1928 Gejzom Andrassym
Odbočka Suchý potok (km 0.0 – 1.50) bola vybudovaná v roku 1928 Gejzom Andrassym

pozostatky úžkokoľajky a píla, Miroslav Lisinovič

Prvé lesné železnice mali koľajnice vo forme drevených trámov pozdĺžne položených na kratších podvaloch, ľudovo sa nazývali “drevenky”. Vagóny ťahali konské poťahy. Po takejto ceste bolo možné prepraviť oveľa väčšie náklady ako na vozoch. Neskôr drevené trámy nahradili oceľové železnice a konské povozy parné lokomotívy. Najrozšírenejší rozchod koľajníc bol 760 mm, ktorý bol aj na Kamenickej úzkokoľajke. Nákladné vagóny dlhé päť metrov boli vybavené ručnými brzdami. Ráno sa vyviezli do lesa spolu s lesným personálom v osobných vozňoch, nazývaných “salónky”. Vagóny sa počas smeny naložili a poobede sa väčšinou samospádom spúštali do doliny. Vagóny sa na trase dolu riadili len pomocou ručných bŕzd. Vyškolenú obsluhu vozňov nazývali bŕzdári. Od ich šikovnosti záležalo v akom stave sa dostal náklad do železničnej stanice alebo na pílu. Neraz sa stalo, že sa vozňové spojenie roztrhlo na dve časti a vagóny ušli do údolia. Stal sa žiaľ aj prípad, že uvoľnené vozne zabili koňský poťah, s ktorým práve v tom čase pohonič manipuloval na koľajniciach. Obdobne to bolo pri havárii, kedy sa vagóny vykoľajili aj s brzdármi a ďalšími robotníkmi a došlo k úrazom s trvalými následkami (napr. robotník Ján Vojtko mal polámanú nohu, ktorú v kolene nezohýbal).

 
Výhoda tejto dopravy však bola, že pohonná hmota pre lokomotívy sa nachádzala priamo v lese. Ich prevádzka však bola často aj príčinou lesných požiarov. Miestny názov spálené mosty je spomienkou na tieto časy. V roku 1959 bola úzkokoľajka rekonštruovaná. Z likvidovanej úzkokoľajky na Vojenských lesoch v Horní Plané boli presunuté parné lokomotívy a vozne. Upravili sa spádové pomery, vymenili koľanice, opravili a vybudovali nové mosty. Postupom času sa však doprava dreva úzkokoľajkou stávala neekonomickou. Zvýšená ťažba dreva požadovala rýchlejšie a operatívnejšie spôsoby dopravy a železničku postupne nahrádzala cestná automobilová doprava. Pre sprístupnenie lesných porastov na Kamenickom podniku bol spracovaný v rokoch 1956 až 1957 generálny plán lesnej dopravnej siete. Jeho postupným technickým realizovaním malo toto územie najhustejšiu dopravnú sieť na jeden hektár lesa v rámci generálneho riaditeľstva vojesnkých lesných podnikov.

Henschel č. 222, Miroslav Lisinovič

Trať úzkokoľajky sa začala likvidovať a železničné násypy sa stávali základom telies nových lesných ciest. Do porastov sa pomocou buldozérov začali budovať lesné cesty a zvážnice. Posledná časť lesnej železnice údolím Riky (Kamenice) bola zrušená v roku 1975. Nakoniec z úkokoľajky ostala len trasa v dĺžke 1.5 kilometra z píly v Kamenici nad Cirochou na železničnú stanicu. Tento úsek bol dokonca vyhlásený za technickú kultúrnu pamiatku. Prevádzka aj na tomto úseku bola zastavená po dopravnej nehode na trase v mieste križovania s verejnou cestou v obci v roku 1991. Po tom ako bola zrušená jej pamiatková ochrana bol i tento posledný úsek lesnej úzkokoľajky demontovaný. Na železničnej stanici v v našej obci sa dlhé roky nachádzali časti z bývalých nákladných vozňov. Dieselovo-elektrický rušeň stál dlhý čas pokazený pri píle na železničnej stanici. V roku 1982 bol odtiaľ odvezený do Detvy, kde po oprave slúžil ako muzeálny exponát. Spomienkou na históriu lesnej železničky vo vojenských lesoch ostala na koľajach stojaca lokomotíva Henschel č. 222 umiestnená pred areálom lesného závodu. Parný Henschel bol vyrobený v roku 1923 pod výrobným číslom 20036. V našej obci je od roku 1963. Prišiel sem zo šumavskej lesnej dráhy Arnoštov, patriacej Vojenským lesom a statkom v Horní Plané. Po tunajšej desaťročnej prevádzke a svojom vyradení v roku 1973 sa používal ešte ako kotol na rozohrievanie asfaltu v železničnej stanici.

Pozrite si video o Remetskohámorskej úzkokoľajke.

zdroje:
http://www.turista.sk/index.php/historia-uzkokoajok/horny-zemplin/kamenica-nad-cirochou-habe
Miroslav Lisinovič http://lisinovic.blog.sme.sk/c/267830/Po-stopach-lesnej-zeleznice-v-Kamenici-nad-Cirochou.html
Radek Bednář http://brdek.net/fotoalbum.php?adresar=technika/2002-06-19-Kamenica
Doc. Ing. Andrej Škuba, CSc.: Kamienka, 2007, str. 111 – 113
foto-video Vitkovič 2008

Ing. Patrik Šepeľa

 
Čítajte tiež:
Kamenický kaštieľ
Farský kostol sv. Štefana, prvomučeníka

• Komentáre